30.04.2024
Chcete pomôcť Marianne a tiež iným pacientom cítiť sa v Národnom onkologickom ústave ešte lepšie? Máme množstvo plánov ako chorým uľahčiť terapiu a pobyt v nemocnici.
Z izby na Oddelení radiačnej onkológie Národného onkologického ústavu sa ozýva ženský smiech. Až taký, že dvoch pacientov z vedľajšej izby zaujíma, kto to tam býva. Keď vojdem do izby, vidím na prvý pohľad krehkú, onkologickou terapiou vyčerpanú pacientku s dvomi spolubývajúcimi. Podstupuje chemoterapiu aj ožarovanie nádoru krčka maternice, ktorý prerástol do močového mechúra a poškodil obličku. Kvôli tomu dočasne trpí inkontinenciou. Vlasy sú preč, mihalnice a obočie tiež, tvár bledá a bez farby. Ale potom sa jej pozriete do očí. Sú nebesky modré a je v nich oheň, smiech a odhodlanie. „Jasné, poďte ďalej,“ volá ma a začína rozprávať svoj príbeh, akoby to bola „veselá príhoda z nakrúcania.“
Preventívka a diagnóza
V novembri minulého roka sa Marianna vrátila z preventívnej gynekologickej prehliadky ako zdravý človek. Užívala si vianočné sviatky v kruhu svojej rodiny. No hneď po nich sa jej spustilo z pošvy silné krvácanie. Rakovina krčka maternice už bola v pokročilom štádiu, nádor zasiahol maternicu, močový mechúr a znefunkčnil obličku. „Som laik, ale je mi jasné, že toto čo mám, nenarastie za mesiac. Myslím si, že preventívna prehliadka bola urobená nesprávne, ale nehnevám sa na pani doktorku. Najviac sa môžem hnevať na seba,“ hovorí. Marianna si až teraz spätne uvedomuje, že jej telo dávalo už dlhšie signály, že sa niečo deje a ona ich prehlušila tabletkami, alebo ignorovala. „Nepomôže hľadať vinníka, teraz bojujem a mám čo robiť. Bude to dlhá cesta.“
Čo pomáha a čo nie
Keď sa Marianna dozvedela, že má onkologickú chorobu prvé na čo myslela, bola smrť. „Už som sa išla pochovávať,“ hovorí s úsmevom. „Na onkologickú chorobu mi zomrela aj mama, ktorá umrela tri mesiace po stanovení diagnózy.“ Optimizmus priniesla až zdravotná sestra v nemocnici počas nočnej služby, ktorá Mariannu zobrala k sebe a dodala jej nádej. „Povedala mi, že ona rakovinu nemá a že zajtra ju môže prejsť auto,“ hovorí Marianna o momente, kedy si uvedomila, že napísaný máme iba dnešný deň. Zdravotná sestra si ten rozhovor už možno nepamätá, ale Mariannu naštartoval a je zaň vďačná. Pustila sa do boja. „Najviac ma počas chemoterapie hnevala prehnaná starostlivosť a nevyžiadané rady od blízkych. Partner sa ma snažil motivovať zahodiť cigaretu, nemám vraj piť toľko kávy, ale ja sa teším z toho, že mi jedno aj druhé chutí,“ zažiaria Marianne oči. Kávu aj cigarety výrazne obmedzila, ale nechala si ich ako takú malú oslavu chuti. „Keď mi už nebude chutiť, vtedy bude zle,“ smeje sa Marianna. Rodina jej bola oporou, ale aj to vie byť pre pacienta niekedy otravné. „Niekedy som potrebovala len tak ležať so svojím psom v posteli a rozmýšľať. Do toho mi chodili nepretržité správy s otázkami, ako sa mám. No ako sa asi mám? Už som ani nevedela, čo im mám odpovedať. Chcelo sa mi mlčať,“ hovorí. No rodina na čele s Marianniným priateľom a obľúbenou neterou sa neskôr naučili, čo pomáha a čo nie. Dnes sú jej veľkou oporou.
Terapia v Národnom onkologickom ústave
Mariannina rakovina dostala odpoveď na svoje správanie v podobe chemoterapie a intenzívneho ožarovania. Ak všetko pôjde podľa plánu, Mariannu čaká operácia a odstránenie maternice. „Verím, že sa to stane, potom mi už odľahne úplne. Nech je to preč. Maternicu nepotrebujem a nikdy som nepotrebovala,“ hovorí. Starostlivosť v onkologickom ústave si Marianna pochvaľuje. „Ak by som len niečo malé mohla zmeniť, boli by to stoličky na sedenie pred ambulanciami. Sú krásne, vyzerajú naozaj pekne, ale sú tvrdé a mne sa na nich trochu zle sedí, keďže som po ožarovaní,“ hovorí Marianna. „Včera mi pani primárka Zuzana Dolinská doniesla vankúšik na sedenie, takže kvalita môjho života je už lepšia. Len nech už som doma,“ vzdychne si s úsmevom.
Silvester v lete
„Keď to všetko prejde, oslávim Silvestra aj moju päťdesiatku a to všetko naraz!“ zastrája sa. Ale teraz sa už neskutočne teším do práce, aj keď som len obyčajná upratovačka na škole,“ hovorí Marianna Dobišová. Opravím ju, že upratovačky ani trochu nie sú obyčajné a ona rozžiarene rozpráva o laviciach v škole, o stoličkách na svojom mieste, o tom, ako sa všetko bude na Strednej zdravotníckej škole v Trnave lesknúť. „A ráno prídu študenti do školy a bude všetko po starom,“ smeje sa Marianna. „Tak to už s deťmi býva,“ hovorí láskavo.
Chcete pomôcť Marianne a tiež iným pacientom cítiť sa v Národnom onkologickom ústave ešte lepšie? Máme množstvo plánov ako chorým uľahčiť terapiu a pobyt v nemocnici. Na podporu od Vás sme zriadili transparentné Občianske združenie na podporu a rozvoj NOÚ. Pripojte sa k našim darcom a rozhodnite, čo chcete podporiť na tomto linku: Áno, chcem pomôcť v súboji s rakovinou. (darujme.sk)
Autor: Martina Bencová Utešená, manažérka pre PR a fundraising